Štádiá syndrómu vyhorenia
Syndróm vyhorenia sa neobjaví zo dňa na deň. Je to proces, ktorý ma svoj začiatok, jednotlivé štádiá aj výsledný stav. Samotné vyhorenie je výsledkom dlhého pozvoľného procesu, ktorý má na základe rôznych štúdií a výskumov nasledujúce fázy:
V prvej fáze sa objavuje idealistické nadšenie, zaujatie pre vec, tendencia rozdať sa. Dostávate nové úlohy, vkladáte do aktivít energiu a nadšenie, máte veľkolepé plány, množstvo nápadov. Typická je zvýšená túžba po sebarealizácii, ale aj dlhodobé preťažovanie sa, nadčasy a potreba dokázať a robiť veľa a čo najlepšie.
Ak vaše ideály a množstvo vynaloženej energie podporujú neustále zvyšovanie nárokov, ktoré na seba kladiete, ľahko sa dostanete do nerovnováhy, ktorá je, spolu s preceňovaním svojich síl a neefektívnym “hopodárením” s vlastnou energiou, východiskom pre vznik syndrómu vyhorenia.
Postupom času zisťujete, že vaše predstavy sa líšia od reality, ktorú zažívate. Úlohy, ktoré vás bavili a napĺňali, vás zrazu obťažujú. Máte pocit, že nestíhate a nič sa už nedá urobiť poriadne, tak ako ste pôvodne chceli. Vaša práca začína strácať systém. Osobné vzťahy sa naštrbujú. Váš život sa zúžil na – pracovný život.
V druhej fáze sa postupne rozvíja psychické aj fyzické vyčerpanie. Objavuje sa únava, pochybnosti, zmätok v rebríčku hodnôt, neschopnosť určiť si priority. Vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť. Prichádza “vytriezvenie” a sklamanie. Typický znak tejto fázy je popieranie všetkých príznakov rodiaceho sa vnútorného napätia ako prejav obrany tomu, čo sa deje.
Väčšinu vecí na pracovisku vnímate negatívne. Vaše potreby nie sú prioritou, máte nekvalitný spánok, zobúdzate sa unavení a s nechuťou vstávate. Stále si však nepripúšťate, že niečo nie je v poriadku. “Veď je to normálne, len prechodný stav.” Často konáte narýchlo, chaoticky, bez výsledku. Nedostáva sa vám uznania zo strany kolegov, nadriadeného, či rodiny. Pochybujete o zmysle svojho konania.
V tretej fáze narastá sklamanie a frustrácia a nastáva postupné vytrácanie sa záujmu o druhých. Stráca sa empatia, objavuje sa nevrlosť, rôzne druhy agresivity, nenávisť a neochota. Strata angažovanosti, zhoršenie vzťahov s druhými a cynizmus je akousi obrannou reakciou pred ďalším vyčerpaním. Dehumanizácia druhých ľudí funguje ako ochrana pred vyhorením.
Ako obranná reakcia proti frustrácii nastupuje apatia, rezignácia. Máte pocit, že strácate kontakt sám so sebou, nerozumiete svojim pocitom a prežívate niečo ako vnútornú prázdnotu. Sociálny život už zanedbávate vedome. Môžu sa objaviť aj úzkostné, prípadne fóbické stavy. V tejto fáze je možné zotrvať mesiace, dokonca roky. Človek robí všetko bez nadšenia, “bezvzťahovo”, s nechuťou.
Hlavným znakom tohto štádia je nechuť reagovať, odpor ku všetkému, čo súvisí s pracovnými a inými povinnosťami. Človek robí len najnutnejšie veci. Pocit, že niečo „musí“ byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit – že nemusí nič. Iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie.
Pokiaľ náznaky ignorujete a situáciu neriešite, čaká vás postavanie sa proti všetkým a proti všetkému a nástup syndrómu vyhorenia v celej jeho pestrosti.
Posledné štádium sa prejavuje totálnym vyčerpaním (citovým, telesným a mentálnym), silným negativizmom, nezáujmom a ľahostajnosťou. V tomto štádiu dochádza k „zosypaniu“, pocitom prázdnosti, zúfalstva, k zníženiu imunity a k väčšej náchylnosti k somatickým ochoreniam, úzkosti a depresii.V tomto štádiu je zdolanie problému takmer nemožné a jediným odporúčaným riešením je zmena zamestnania, prípadne zmena odboru činnosti. V ťažších prípadoch je vhodná aj medikamentózna liečba. Existuje však aj absolútne vyčerpanie ako nezvratná forma, keď zlyháva ľudský organizmus.
