3 jednoduché pravidlá na uvedomenie stresu

Ak ste ešte nepočuli, máme tu globálnu pandémiu. Okrem iného sa doma hráme na školu, reštauráciu, chováme domáce či hospodárske zvieratá. Elektronicky sčítavame rodičov aby sme ich následne mohli prehovárať a registrovať na očkovanie. Niektorí z nás popritom pracujeme, možno sme aj stihli podať daňové priznanie. Veríme, že nás nový financmajster pochváli, keď už ho teda máme.

Ak je to stále málo na to, aby sme si priznali, že fakt nejaký ten stres zažívame, pozrime sa na niektoré neodškriepiteľné príznaky. V čom nám to pomôže? Nuž napríklad v tom, že včas vyskočíme z vlaku do stanice BURNOUT. Tá je totiž na  istý čas konečná.

Ako na to?

Pravidlo 1 – počúvajme svoje telo

Stres je stav, ktorého dopad si primárne všimneme na telesných funkciách. Keď sa nám na základe podnetu, ktorý vnímame ako ohrozujúci, alebo vzrušujúci, uvolnia stresové hormóny, telo sa rýchlo dostane do stavu absolútneho vypätia. To znamená, že sa nám zúžie zrenice, aby sme ostrejšie videli. Zrýchli sa nám tep a dýchanie, aby sme nabrali viac kyslíka do pľúc a boli pripravení zaútočiť. Nahrnie sa nám krv do svalov, roztiahnu sa pľúca. Keďže aktuálne niektoré funkcie nepotrebujeme, utlmí sa funkcia reprodukčného a imunitného systému.  Mierne sa nám zlepší funkcia prefrontal cortex-u, teda tej časti nášho mozgu, ktorá je zodpovedná za myslenie.

Konáme rýchlo, presne, bez zbytočného rozmýšľania. Podotýkam, že konkrétne táto funkcia funguje špeciálne pri krátkodobom a silnom podnete, kde sa naozaj nachádzame v ohrození života. Ak čelíme negatívnym emóciám skôr ako ozajstnému nebezpečenstvu, naša amygdala (maličká časť mozgu zodpovedná za emocionálne reakcie) nám skôr kognitívne funkcie obmedzuje.

Toto všetko a mnoho viac procesov sa odohráva v našom tele počas obvyklej stresovej reakcie. Môže to byť nepríjemný telefonát, dopravné či iné správy z rádia, ale aj napr. čakanie na kuriéra akurát počas mítingu so šéfom.

Pravidlo 2 – počúvajte ľudí okolo seba

Ak sme dlhšie v strese, prejavuje sa to okato na našom správaní. Pobehujeme sem a tam. Nevieme sa sústrediť, rozumne uvažovať a rozhodnúť sa. Dlhodobý stres má veľmi negatívny dopad na naše kognitívne funkcie. Niektoré výskumy dokonca preukázali, že v neskorších štádiách vyhorenia dochádza k fyzickým zmenám v oblasti prefrontal cortex-u, konkrétne sa stáva tenším a tým omnoho menej funkčným. Nie je potom neobvyklé, že sa jedného dňa zobudíme a nevieme kde sme, čo sa okolo nás deje, prípadne nerozumieme kolegom na stretnutí. Mozog jednoducho vypovie svoju službu. Chválabohu väčšinou je to (v prípade odbúrania stresu) dočasné.

Môžeme sa okoliu zdať viac uzavretejší, negatívnejší a my sami môžme mať tendenciu radšej sa uzatvárať pred svetom a vyhýbať sa komunikácii s okolím. Ak si všimnete na sebe, že si častejšie hľadáte výhovorky ako sa nerozprávať s ostatnými, prípadne si dlhšie o nikom z vašich blízkych nemyslíte nič milé, je načase spýtať sa najbližších, či si nevšimli vo vašom správaní niečo neobvyklé. Každý máme zlý deň, možno aj nejaké obdobie. No ak sa vaše správanie zmenilo v negatívnom zmysle bez nejakej skutočne vážnej príčiny a trvá to dlhšie ako povedzme 2-4 týždne, je namieste uvažovať o vážnom rozhovore s niekým blízkym, prípadne s odborníkom.

Pravidlo 3 – počúvajte čo sa deje vo vašej hlave

Toto môže pre niekoho znieť trošku šialene, ale v podstate nejde o nič iné ako náš vnútorný dialóg. Vedieme si ho všetci, odjakživa a len sami pre seba. Nikto nám nedokáže tak dobre argumentovať, nikto nás nedokáže tak dobre podporiť, alebo zhodiť pred nami samými ako my sami. Ak si všímame ako k sebe hovoríme, v mnohých prípadoch je tam niekde skrytý akurát ten náš vnútorný kritik. „ to som mohla urobiť aj lepšie.“, „Zase sa mi nepodarilo povedať všetko tak ako som mal pripravené.“, „stále sa nedokážem sústrediť na to podstatné a potom trepem z cesty.“ A tak ďalej, a tak ďalej…

Alebo si pestujeme zhovorčivého posudzovateľa či sudcu. A šťavnato komentujeme ostatných. „ako sa to vyjadruje, nikto mu nemôže takto rozumieť.“ „ to je ale poriadny tĺk, celé to pokašľal.“, „nezaslúži si takú odmenu, nemá na to, aby sa dostal na vyššiu pozíciu.“ A tak ďalej, a tak ďalej.

Týchto sabotérov máme viac, niekedy nám možno pomáhali, no dnes nám skôr prekážajú. O tom niekedy nabudúce.

Ak si však doprajeme čas a uvedomíme si aké myšlienky sa nám zjavujú, ako sa im venujeme a ktoré z nich rozvíjame ďalej, môže sa stať, že sa pristihneme pri tom, ako venujeme

  • Veľkú časť rozmýšľaniu o našej minulosti
  • Veľkú čast myšlienkam o našej budúcnosti.

Je fajn zreflektovať si, čo sme prežili a čo nám to prinieslo, prípadne, čo môžme nabudúce urobiť inak. Je taktiež fajn spomínať na príjemné chvíle strávené v krásnom prostredí s ľuďmi, ktorých milujeme.

Čo už ale nie je úplne fajn je vracať sa k nepríjemným udalostiam, kde sme zlyhali, keď sa nám nezadarilo byť tou lepšou verziou seba samého alebo sa stalo niečo, čo nás bolí. Nevieme to už zmeniť, môžme sa poučiť a hľadať cestu ďalej.

Podobne je to s myšlienkami o budúcnosti. Je ok robiť si konkrétny plán na konkrétne situácie. Stavať dom, rozbiehať business, plánovať svadbu, kupovať byt. Myšlienky, ktoré slúžia zámeru.

Je ale plytvanie časom, energiou a pozornosťou na myšlienky negatívne, ktoré v nás vzbudzujú strach, obavy či neistotu. Ako to bude, keď… a čo keby ešte takto? Čo ak sa to nepodarí, ak nedokážem toto a tamto? Čo ak ochoriem, ako sa asi budem cítiť, ako to budú vnímať ľudia okolo mňa? Čo ak to nebudú vnímať dobre, budú ma odsudzovať, ako sa asi budem cítiť v takej situácii….

To nie je nikomu na úžitok.

Je však jednoduché povedať si „nerob to.“ Je to práca. Asi najťažšia práca, ktorú v živote robíme. Práca so sebou. Ako na to?

Ak máte pocit, že si chcete o tom s niekým pohovoriť, ozvite sa zuzana@burnout.sk.